Vo štvrtok 1. júna uplynie 70 rokov, odkedy vstúpila do platnosti menová reforma v bývalej Československej republike (ČSR).
"Nové stranícke a štátne vedenie, ktoré nastúpilo v Československu po
smrti prezidenta Klementa Gottwalda v marci 1953, muselo neodkladne
podniknúť kroky na prekonanie rastúcej hospodárskej krízy. Nevyhnutným a
zároveň nepríjemným dedičstvom minulosti sa stalo prevedenie menovej
reformy, ktoré sa nakoniec realizovalo na prelome mája a júna 1953," uviedol pre TASR historik z Ústavu pamäti národa (ÚPN) Branislav Kinčok.
Príčiny reformy mali podľa Kinčoka svoje korene už v povojnovom období,
keď sa s hospodárskym a finančným dedičstvom vojny pokúšala vyrovnať
menová reforma z novembra 1945. Jedným z jej výsledkov bolo vytvorenie
viazaných vkladov, ktoré sa stali v nasledujúcich rokoch háklivou
súčasťou československého peňažníctva.
"Reforma neovplyvnila ani existenciu viazaného trhu, respektíve
prídelového (lístkového) systému, ktorý napokon pretrval až do roku
1953. Situáciu komplikovala aj podoba hospodárskej politiky po roku
1948, ktorá sa riadila ideami plánovanej ekonomiky s centrálnym
riadením," objasnil Kinčok.
Zmena koncepcie nastala v druhej polovici roku 1952. Boli prijaté
najradikálnejšie a najdrastickejšie riešenia, vďaka čomu reforma získala
v podstate protiľudový charakter, a preto musela byť pripravovaná v
najprísnejšom utajení.
"K schváleniu a vyhláseniu reformy došlo 30. mája 1953. Podľa jej
zásad bola nová koruna československá (Kčs) pripútaná k sovietskemu
rubľu. Bol zrušený lístkový systém a zavedený voľný trh pre všetky druhy
tovarov s nanovo stanovenými cenami. Taktiež boli anulované všetky
viazané vklady, životné poistky a štátne dlhopisy. Výrazne sa zmenila
štruktúra obeživa. Nové mince, štátovky a bankovky – z dôvodu utajenia
reformy razené a tlačené v Sovietskom zväze – predstavovali len menšie
nominály," priblížil Kinčok.
V prípade mincí išlo o 1 až 25 halierniky, štátovky sa hodnotami
pohybovali v rozmedzí 1 až 5 Kčs a bankovky v rozmedzí 10 až 100 Kčs.
Prvý a jedinýkrát v dejinách korunovej meny na Slovensku tak chýbala
obyvateľom v peňaženkách kovová jednokoruna. Samotná výmena peňazí bola
náhla a totálna, keďže eliminovala platnosť všetkého dovtedajšieho
obeživa. Realizovala sa 1. až 4. júna, keď si občania mohli svoje úspory
vymeniť podľa rôznych kurzov. Hotovosť vo výške 300 starých korún sa
zamieňala v pomere 5:1. Zvyšok v pomere 50:1. Vklady obyvateľstva sa
vymieňali podľa ich výšky od pomeru 5:1 do 30:1.
"Aj keď autori reformy oficiálne deklarovali, že prijaté opatrenia sa
dotknú predovšetkým tzv. triednych nepriateľov a rôznych špekulantov, v
skutočnosti zasiahli najširšie vrstvy obyvateľstva. Najhoršie dopadli
dôchodcovia, invalidi, rodiny s viacerými deťmi, mladomanželia a ľudia s
vysokými úsporami. Podoba a prevedenie reformy vyvolali všeobecné
pobúrenie, ktoré prejavovali najmä robotníci," zdôraznil historik.
Došlo k spontánnym štrajkom, na ktorých sa vyjadrovala nespokojnosť s
komunistickým režimom. V Plzni dokonca prerástli do otvorenej revolty, v
rámci ktorej sa protestujúcim podarilo na niekoľko hodín obsadiť
miestnu radnicu. Na Slovensku sa nespokojnosť prejavovala vo výrazne
menšej miere. Najväčší štrajk sa udial v ružomberských papierenských
závodoch, kde protestovalo 1150 zamestnancov. Menšie štrajky sa odohrali
aj v závodoch v Liptovskom Mikuláši, Košiciach a Žiline.
"Bezpečnostné zložky však boli na nepokoje pripravené a situáciu
veľmi rýchlo stabilizovali. Komunistický režim označil protesty za dielo
triednych nepriateľov. Vyhlásil politiku tvrdej ruky, ktorá viedla k
perzekúcii účastníkov štrajkov a demonštrácií. V nasledujúcich týždňoch
bolo odsúdených niekoľko stoviek demonštrantov a mimosúdne perzekúcie
(prepustenie z práce, preradenia na nižšiu pozíciu, krátenie dovoleniek a
prídavkov na deti) postihli niekoľko tisíc osôb," uviedol pre TASR Kinčok.
Po júni 1953 nastala v Československu v dôsledku totálnej relativizácie
hodnoty peňazí aj výrazná sociálna neistota obyvateľstva. Jeho životná
úroveň sa znížila, pretože reálna hodnota príjmov poklesla na 88
percent. V prípade úradníkov a nerobotníckych profesií dokonca na 78
percent. Na nákup priemyselného tovaru bolo nutné vynaložiť 165 percent
predchádzajúceho pracovného času, osobná spotreba klesla v priemere o
takmer 9 percent a životné náklady rodín sa zvýšili o tretinu.
Z hľadiska dosahu na obyvateľstvo išlo zhruba o štvrtú najtvrdšiu reformu v deviatich stredo- a východoeurópskych štátoch.
"Naproti tomu, prevedením menovej reformy sa mimoriadnym spôsobom
obohatil štát. Získal nielen úspory občanov, ale taktiež výnosy z ich
viazaných vkladov a životných poistiek. Celkový zisk prekročil čiastku
14 miliárd korún a pomohol umoriť obrovský štátny dlh. Komunistický
režim si tak vyriešil nielen svoje bezprostredné ekonomické problémy,
ale dokonca si vytvoril aj dostatočnú finančnú rezervu a priestor pre
sociálne gestá v najbližšej budúcnosti. Najdôležitejším z nich sa stalo
celoplošné znižovanie maloobchodných cien, pričom prvé sa uskutočnilo už
1. októbra 1953," zdôraznil pre TASR historik ÚPN.